Za fotomontážou na spoločnej fotke sa podľa všetkého skrýva Anka Lehocká, dcérka Mateja Lehotského a jeho manželky Anny rod. Pipíšovej.
Anka Lopušnych rod. Lehocká zomrela v roku 1992 a tak nám to už sama nepotvrdí, ale veľa iných fotografií z jej pozostalosti to asi potvrdí. Či to dokázala sama alebo si na to zjednala nejakého profíka-fotografa sa už tiež od nejnedozvieme. A ani to, kedy sa tak stalo. Isté však je to, že v dobe vzniku spoločnej fotografie v roku 1947 bol Ankin otec ešte v zajateckom lágri niekde ďaleko v SSSR …
Tam sa dostal – hoci Slovák – ako vojak maďarskej armády, ktorá bojovala na strane Nemcov.
Takýchto „zmontovaných“ fotografií má Anka „na svedomí“. viacero. Presvečte sa sami:
Toto je fotomontáž, kde sa vedľa Alžbety Lehockej rod. Lásikovej, Ankinej starej mamy, „nachádza“ portrét Mateja Lehotského, Ankinho vlastného starého otca, ktorý zomrel v roku 1910. Práve im sa narodil syn tesne pred jeho smrťou synček Matej, Ankin otec. Okolnosti jeho smrti sa už zrejme nedozvieme. Ale po 4 rokoch si jeho vdova Alžbeta vzala jeho brata Jána Lehotského, o ktorom na tomto webe už bola reč. A ten je „dosadený“ do tejto ďalšej fotomontáže z Ankinho archívu:
Za Jána, teda s Ankinho nevlastného starého otca sa Alžbeta vydala na začiatku roku 1914, ešte pred 1.svetovou vojnou. Do tej však Ján bezpochyby musel narukovať. Slúžil niekde v Dalmácii, ale presné miesto nepoznáme. Vieme iba to, že sa vrátil domov s maláriou. Ďalšie dieťa – dcera Alžbeta – sa manželom Jánovi a Alžbete Lehockým narodila až v roku 1917. A potom mali ešte ďalších 3 synov. Pavla, Ondreja a Štefana.
N tejto fotomontáži vidíme Ankiných rodičov, otca Mateja Lehotského a mamu Annu rod. Pipíšovú.
A keď už to Anka „dotiahla“ až takto ďaleko, zrejme si už nemohla odpustiť foto-montáž, na ktorej ju vidíme s jej mnželom Martinom Lopušným:
Anka bola miovaným a iste aj hýčkaným dieťaťom celej rodiny. Bola jedináčik a bývala s rodičmi a starými rodičmi Pipíšovými v centre Slovenského Komlóšu na ulici P. Gajdácsa. A ako aj mnoho iných Komlóšanov mali aj Lehockovci svoje hospodárstvo – tzv. sálaši – v okolitých poliach mimo samotnú obec.
Až do roku 1947 bol Slovenský Komlóš Tótkomlós) naozaj slovenský
Slovenský živel bol na Komlóši (Tótkomlós) až do roku 1946 vo výraznej väčšine. Slovenčinu bolo počuť všade a prítomné boli aj ostatné prvky slovenskej kultúry, napr. nosenie krojov, slovenské ochotnícke divadlo, pesničky spievané napr. na svadbách, atp. .
V medzivojnovom období za regenta Horthyho bol tlak na pomaďarčovanie národnostných menšín značný a týkalo sa to aj Slovákov v Maďarsku. Slovenské školy sa začali otvárať až po roku 1945, ale to už veľa Slovákov uvažovalo o tom, že využijú ponuku z Čekoslovenska a v rámci tzv. Výmeny obyvateľstva sa presídlia z Maďarska do ČSR. Príslušná dohoda medzi vládami týchto štátov bola podpísaná v roku 1946 a v nasledujúcich dvoch rokov odišlo údajne z Maďarska viac ako 70.000 obyvateľov, ktorí sa prihlásili k slovenskej národnost. K týmto tzv. „presíslencom“ však Ankina rodina nepatrila lebo sa rozhodli zostať v Maďarsku.
O súžití Anky a Martina po ich svadbe toho veľa neviem. Iba to, že nemali deti a prevážnu časť života trávili na „sálaši“, to zn. mimo Slovenský Komlóš, hoci stále bývali časť roka aj v rodičovskom dome na ul. P. Gajdácsa. Ale boli to „sálašania„.
Martin trpel údajne padúcnicou a mal často aj veľké epileptické záchvaty. Martin i Anka zomreli obidvaja v pomerne mladom veku, Martin v roku 1988 a Anka 1992. Pochovaní sú na ev. cintoríne v Slovenskom Komlóši, hneď vedľa hrobu Ankiných rodičov a starých rodičov Pipíšových.
So sesternicou Ankou sme sa pár krát stretli, ale rozprávali sme sa vždy iba krátko. Bol medzi nami predsa len značný vekový rozdiel a možno aj rozdiel vo videní sveta. Ale keď sa mi pred nedávnom dostali do rúk „jej“ fotomontáže, tak si myslím, že by sa najaké spoločné témy predsa len našli …
Pri svojich návštevách na Slovensku Anka nerozprávala veľa o svojom živote. Iba z rozprávania iných príbuzných viem, že sa držali v ústraní na ich sálaši. Najprv s manželom Martinom a po jeho smrti so svojou starou matkou. A tá tam nakoniec, po Ankinej smrti v roku 1992, zostala sama.