Niekoľko prvých myšlienok a úvah na túto tému bolo publikovaných v texte Cesta k rodinnému povedomiu … : Prvé kroky, na webovej stránke www.koreneakotvy.eu.
PhDr. Pavel Beňo, nar. 1948 – primárna (rodinná) vzťahovňa
Hľadanie odpovede na otázku: V čom sa podobám svojim predkom, hlavne rodičom a starým rodičom (prarodičom)?
Pavel Stanislav Beňo (1913- 1982)
Tichý, pasívny, introvert. Či už preto, že ako dieťa vyrastal „v tieni“ dvoch starších bratov. Ale aj v jeho dospelom veku bola „hviezdou rodiny“ jeho mladšia sestra. Po presídlení a po založení JRD bol zahradníkom – asi aj vďaka rodinnej tradícii a autorite svojho otca – ale tejto funkcie bol úkladným spôsobom zbavený a degradovaný na krmiča dobytka. Už ako dieťa som mal pocit, že to pociťoval ako celoživotnú krivdu hlavne preto, že v tom „mal prsty“ človek, od ktorého to nečakal. Svoj „kríž“ však niesol istý čas statočne, ale neskôr hľadal cesty, ako odísť do predčasného dôchodku. To sa mu nakoniec aj podarilo vďaka píbuznému lekárovi. Ako dôchodca sa potom – spolu so svojou manželkou – museli postarať o plne invalidnú dcéru (sklerosis multiplex) a jej 3 maloleté deti, ktorá sa po svojom rozvode uchýlila do rodičovského domu. Chýbajúce financie sa snažili získať ako sa len dalo a hlavne pomocou ich domáceho hospodárstva (pestovania zeleniny, predajom domáceho mlieka, chovom včiel). Zomrel náhle vo veku 69 rokov (infarkt) a na jeho hrobe je tento epitaf: „Kto sa bojí Hospodina, žije statočne„.
Alžbeta Beňová rod. Lehocká (1917 – 2007)
Vyrastala v rodine spolu s ďalšími-mi bratmi a tak sa zrejme – ak sa chcela presadiť – musela „naučiť oháňať“. S tým súvisela (asi) aj jej dominancia alebo „tvrdostˇa úpornosť.“ Na rozdiel od môjho otca, to bola skôr ona, kto rozhodoval a „trestal“. Pritom to však bol človek spoločenský, ktorý dokázal stráviť rozhovoroch so susedkami niekedy aj dlhé hodiny. A bola nesmierne pracovitá a obetavá, hlavne pri starostlivosti o svojú imobilnú, ale milovanú dcéru, o ktorú sa príkladne starala viac ako 10 rokov.
Na dedka z otcovej strany sa pamätám celkom dobre. Na jeho priestorný dom a ovocný sad, ktoré boli pridelené jeho rodine ako náhrada za majetok zanechaný v Maďarsku, po tzv. Výmene obyvateľov… (1947) v Galante. Na niektoré z jeho verejných vystúpení … Na auto pána Deáka, ktorým sa občas vozieval ako poslanec SNR po svojom okrsku… Na 2 kone, o ktoré sa staral jeho synovec Janči. A potom hlavne na našu bezradnosť od chvíle jeho ochorenia… a živo si vybavujem aj na udalosti spojených s jeho pohrebom.
Mária Beňová rod. Hovorková (1883 – 1970)
Tichá a láskavá žena, oddaná svojmu manželovi, ktorá si s s ním po celý život vykala. V staršom veku bola celkom zlomená v páse a dlho ju trápili krvacujúce kŕčové žily. Živo si pamätam, ako sedela na svojej posteli a stenajúc si prevazovala svoje choré nohy obväzmi značky Rico.
Ján Lehocký (1885 – 1939)
Svojno dedka z maminej strany som osobne nepoznal, lebo zomrel 9 rokov pred mojim narodením. Z maminho rozprávania však viem, že dedko bojoval v prvej svetovej vojne v Dalmácii. Odtiaľ babičke – okrem iného – priviezol peknú drevenú šperkovnicu s obrázkom azúrového mora a bielych štítov vysokých dalmátskych hôr. Ale priviezol si aj nejakú záchvatovitú nemoc (maláriu?), ktorou trpel až do svojej smrti. Pochovaný je na cintoríne v obci Slovenský Komlóš (Tótkomlós) v Maďarsku.
Alžbeta Lehocká rod. Lásiková (1888 – 1971)
Babička z maminej strany sa presídlila do ČSR v roku 1947 spolu so svojim najmladším synom (Štefanom) a rodinami dvoch daľších z celkom 5-tich detí. Jej ďalší 2 synovia (Matej a Ondrej) aj so svojimi rodinami zostali v Maďarsku, kde stále žijú niektorí ich potomkovia. Babička Lehocká bola vysoká a po celý život vzpriamená žena, korá obetavo pomáhala s výchovou svojich vnukov. Po svadbe svojho najmladšieho syna, žila v jeho domácnosti v Matúškove na Hlavnej ulici. Tam si v roku 1971 nešťastne zlomila nohu v krčku a to sa jej stalo – aj vzhľadom k stavu našej vtedajšej lekárskej vedy – osudným. Zomrela v roku 1971 a pochovaná je na Novom cintoríne v Matúškove.
Pridaj komentár